Ona:

"Si zlatý, ďakujem.." usmiala som sa. Zložila som telefón a pokračovala v robote. Zle mi nebolo, no nebolo mi ani najlepšie. Keď ma konečne vystriedala kolegyňa, utekala som domov. Autobusom to trvá dlho, no pešo sa to v Londýne zvládať nedá už vôbec. Vystúpila som na zastávke a rýchlym krokom som išla domov. Už keď som otvorila dvere, zacítila som krásnu vôňu. Vyzula som sa a unavene som prišla do kuchyne. "Ahoj.. Tu to ale vonia." 

On:

Poobliekal som sa, dal som si na hlavu kapucňu a vybral sa na nákupy. V obchode som však nebol až taký nenápadný, ako som predpokladal a tak odo dneška mám fotky aj s cestovinami. Rozhodol som sa spraviť grilované mäsko a pečené zemiaky s oblohou. Jednoduché, no chutné jedlo, ktoré som sa za tie mesiace s chalanmi rýchlo naučil. Keď boli hladní, vždy som varil len ja alebo Harry. Keď sa Laura vrátila domov, jedlo už bolo takmer hotové. "Ahoj. Snažím sa." usmial som sa na ňu, nachvíľu som nechal mäso mäsom, podišiel som k nej a pobozkal ju. 

Ona:

Pobozkala som ho a tašku som si položila na linku. "Chceš pomôcť? Čo to bude? Vyzerá to dobre.." pobehovala som okolo toho a v ústach sa mi zbiehali slinky.

"Netreba, všetko je už skoro hotové. Jediné, čo môžeš spraviť, je sadkať si za stôl." usmial sa na mňa.

"Radosť s tebou žiť." zasmiala som sa a usadila som sa za stôl. "Nenudil si sa sám?"

"Vlastne som nebol sám. Nákupy sa trochu predĺžili a v obchode som strávil asi dve hodiny. Nebol som tak nenápadný, ako som plánoval." zasmial sa. Na taniere poukladal zeleninovú oblohu, zemiaky a mäsko, vzal príbory a položil jeden z tanierov predo mňa. "Dobrú chuť." usmial sa a sadol si vedľa.

Zasmiala som sa a poďakovala som. "Takže ťa samého do obchodu už púšťať nebudem."

"Nerobí mi problém nakupovanie, ale to, ako dlho to vždy trvá." zasmial sa. "Nikdy by som si nemyslel, že niekto by sa so mnou chcel odfotiť, keď v rukách držím košík so surovým mäsom."

"Sexy.." zasmiala som sa a pustila som sa do jedla. "Asi budeš variť častejšie." povedala som s plnými ústami. "Je to úžasné."

"Je to to najjednoduchšie jedlo. To zvládne hocikto." zasmial sa.

"Môj skromnučký chlapček. Ľúbim ťa." usmiala som sa a natiahla som sa, aby som ho mohla chytiť za ruku. 

On:

Usmial som sa na ňu a schoval som jej ruku vo svojej dlani. Celý dnešný deň sa vlastne dosť podobal na ten včerajší, zase sme len ležali na gauči a maznali sa. Dohodol som sa s ňou však, že zajtra pôjdeme spolu k doktorovi. Hneď skoro ráno sme nastúpili do auta a vybrali sa k nemu. Nemohol nás nikto vidieť..

Ona:

Druhý deň ráno sme sa vybrali k doktorovi. Dúfala som v dve veci. Že nás nikto neuvidí a že som zbytočne nerobila poplach. Nevedela som, či chcem, aby to bola pravda alebo nie. Keby to nebola pravda, mrzelo by ma to, pretože by som tak sklamala Liama, ktorý už včera vymýšľal meno, no ak to bude pravda, to ma ešte len čakajú stresy. 

On:

U doktora sme nemuseli čakať, nikto v čakárni nebol a sestrička nás zavolala hneď. Šiel som, samozrejme, aj ja. Prišla tá chvíľa, kedy sa dozvieme, či je to naozaj pravda, a lebo len planý poplach. Doktor nám to však potvrdil. Laura je s určitosťou tehotná a my budeme rodičia. Začal som sa usmievať a hneď som ju vyobjímal. Bozky si šetrím až keď vyjdeme z ambulancie. Pred odchodom jej ešte doktor povedal, aby prišla približne o 5 týždňov na ďalšiu prehliadku. Obaja sme odtiaľ však odchádzali s úsmevom.

Ona:

Je to pravda..Budeme mať bábätko .Narastie mi bruško a prvý krát v živote sa mi to bude páčiť. Musím uznať, že aj napriek menšiemu strachu z toho, čo bude, som sa začala tešiť. A to stačil len jeden pohľad na natešenú Liamovu tvár.