Zatiaľ najdlhšia poviedka, no stále neskončí.. ešte zhruba.. 10 častí, máte sa na čo tešiť :)

On:

A môžeme začať vymýšľať meno pre naše bábo. Lauru som teraz vzal do hotela, medzi ostatných a oznámil som túto správu aj chalanom. Tí najprv nechápali, potom pochopili a ostali šokovaní a nakoniec sa začala hádka, kto bude najlepší ujo. My s Laurou sme sa len smiali. Potom ma však napadlo, čo to bude, keď sa táto novinka dostane do éteru. Novinári nás roznesú v zuboch. Ale vlastne, môže mi to byť jedno, mám presne to, čo som vždy chcel.

Ona:

V hoteli, v ktorom Liam a chalani bývajú, som dnes prespala aj ja. Bol piatok, takže zajtra do práce našťastie nemusím. Reakcia chalanov ma potešila, začala som si myslieť, že to možno nebude až taký problém. Nie sme najstarší, ale ani najmladší a hlavné predsa je, že sa ľúbime, no nie? No po pár dňoch, keď sa to bohvieako rozšírilo, som zostala veľmi sklamaná. Keď som jeden večer bola na počítači a otvorila som si svoj profil na twitteri  a do očí sa mi nahrnuli slzy. To, čo som tam čítala, by som nepriala ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Nadávky, výčitky a osočovanie, neboli to najhoršie. Pár dievčat mi dokonca praje smrť. To poteší. Zaklopala som notebook a odložila som ho na stôl. Schúlila som sa pod perinu a chytila som sa za mierne vypuklé bruško. "Zlatko... asi to nebude také jednoduché a krásne ako sa to zdalo." šepla som do tmy a utrela som si slzy.

On:

Dni sa míňali rýchlo, s Laurou sme sa snažili byť spolu tak často, ako to len šlo, no nemohli sme spolu byť stále, aj ja som mal nejaké povinnosti. Necelý mesiac potom, ako nám doktor potvrdil správu sme mali s chalanmi odletieť do Austrálie. Nevedel som však, či chcem od Laury znova na tri týždne odísť, potrebovala ma tu, hlavne po tom všetkom, čo jej tie úžasné dievčatá napísali.. Odísť som však musel a tak som tu svoju rodinku načas nechal samú..

Ona:

Kým tu Liam bol so mnou a utešoval moju ešte citlivejšiu telesnú schránku ako predtým, nejako som to zvládala. No potom odišiel do Austrálie a musela som to zvládať sama. Sama som aj išla na ďalšiu kontrolu. No ..a teraz príde to najlepšie. Ľahla som si na posteľ a vyhrnula som si tričko. Doktor mi dal na brucho studený gél a zapol ten čudný biely prístroj, sonograf. Behal mi ním po bruchu a niečo si mrmlal a dával sa bližšie k obrazovke. Stŕpla som od strachu. "Čo tam vidíte? Mimozemšťana?" naozaj sa tak totiž tváril. Zasmiala sa a pozrel na mňa.

"No.. Budete mať, čo robiť. Vidím tam tri malinké bábätká." Vyvalila som oči a nadvihla som sa na lakťoch.

"Pro-Prosím? Tri? Tri deti? Tu?" pozrela som sa na svoje brucho. "Ale veď sa tam nepomestia.." Srdce mi prudko bilo. Trojičky? To snáď nie je pravda.. Doktor to však potvrdil a z môjho výrazu si robil srandu. Objednal ma na ďalšiu kontrolu a ja som bezducho vyšla von. Napísala som Liamovi, či by nemohol volať na skype. Asi o dve hodiny odpísal, že sa mám prihlásiť. Hneď ako uvidela jeho usmiatu tvár, rozplakala som sa. Chýbal mi.. Strašne.. A pocit, že je tak ďaleko to robil ešte horšie.

On:

Fanúšičky v Austrálii však mali na môj vzťah s Laurou a teraz aj otcovstvo iný názor ako tie twittrové. Dokonca som už dostal aj kopec plyšákov a venovaním pre bábätko. To mi vylepšovalo náladu.. A keď mi Laura napísala, aby som šiel na skype, usmieval som sa ešte viac. zapol som internet tak skoro, ako to bolo možné a usmial sa na ňu. No keď sa rozplakala, zvážnel som. "Zlatko, čo sa deje?" spýtal som sa hneď. Najradšej by som ju vyobjíma, no to nešlo..

"Chýbaš mi.." utrela si oči. "Liam ja to nezvládnem, nie som na to pripravená. Doktor tam videl..on tam videl až tri bábätká." zafňukala.

Vyvalil som oči. "Koľko bábätiek videl?"

"Tri.." chytila som sa za hlavu.

"A je si tým istý?"

"Liam, je to doktor."

"Panebože.." pošúchal som si čelo. "Budeme mať čo robiť.." uškrnul som sa. "Budem si musieť zobrať doživotnú dovolenku."

"Ako to robíš, že všetko berieš s takou ľahkosťou? Ja sa už teraz bojím, že neprežijem ani pôrod a nie ešte starať sa o tri malé.. bábätká. Neviem sa postarať ani o jedno.."

"Lau, zvládneš to, pomôžem ti. Budem stáť celý čas pri tebe."

"Len, aby si sa nakoniec na pôrod nepozeral cez skype.." odľahčila tému a dokonca sa zasmiala.

"O to sa nemusíš báť, vybavím si, aby som mohol byť s tebou. Nechcem premeškať narodenie našich drobcov." usmial som sa na ňu.

Ona:

Keď sme dovolali, cítila som sa síce trošku pokojnejšie, no iba trošku. Ako mám zvládnuť tri malé bábätká? Nechcem si ani predstaviť aké obrovské brucho budem mať. No a ešte tu bol ďalší problém. Musím to povedať mame. Druhý deň som jej teda zavolala a oznámila jej túto novinku. Najskôr bola ticho, potom vzala meno božie na darmo asi desať krát a potom mi vynadala, že som nerozumná a nezodpovedná, potom znovu vzala meno božie nadarmo a potom mi povedala ako veľmi ma ľúbi a že môžem rátať s jej pomocou. Trvalo to, ale počula som to, čo som potrebovala. Ako vždy mi mama poskytla istotu. Čo by som ja bez nej robila..

Dni som trávila približne rovnako. Po práci som buď šla rovno domov alebo nakúpiť a večer som sa nepohla od telky a na stole som mala kopu sladkostí. Cukor veľmi pomáha na zníženie stresu a na samotu. No asi mi z neho aj dosť hrabe, pretože som sa začala rozprávať pravidelne sama so sebou. Teda vlastne s mojím bruchom, no pochybujem, že ma tie tri malé bodky, ktoré som ledva videla na obrazovke u doktora ma počuli.

On:

Odkedy som sa dozvedel, že s Laurou budeme mať trojičky, nevedel som sa dočkať, kedy zase budem s ňou. Chalanom som to tiež vykecal hneď a tí sa nestíhali čudovať a celý čas na mňa hádzali úškrny. No bitka o najlepšieho uja ešte stále pretrváva.. 

Dlhší len naspäť do Londýna som v živote nezažil. Tak som sa tešil, nemohol som sa dočkať, až vybozkávam Lauru a trošku sa porozprávam aj so svojimi bábätkami. Vždy som to chcel skúsiť. Hneď z letiska som šiel k nej. Už som dokonca dostal aj kľúčik od jej bytu, takže som si mohol hneď otvoriť. "Láska? Si tu?" zavolal som, keď som pozrel do kuchyne, obývačky aj spálne, no Laura nikde nebola.