Ona:

"No.. Možno. Ale ja mám taký pocit, že nie." zasmiala som sa.

"Čí kamaráti ich splodili? Moji. Snáď viem, čo som spravil." zasmial sa.

"Ale sú vo mne a ja cítim, že sú to dievčatá."

"Nehádajme sa. Ale ak to budú dievčatká, tak si ešte neskôr spravíme aj chlapčeka."

"A ak to bude zase dievčatko?"

"Tak si ich spravíme aj 20 kým nebudeme mať chlapca." zasmial sa.

"A potom budeš mať doma jednu veľkú tučibombu." zasmiala som sa.

"Aj tak ťa budem stále ľúbiť." usmial sa na mňa.

"Aj ja teba.." pobozkala som ho.

"Ale budú to chlapci." uškrnul sa.

"Ticho."

Zasmial sa. "Lau, kedy si kúpime ten domček?"

"Keď budeme mať peniaze." povedala som zahľadená  do obrazovky.

"Zlatko.. peniaze sú ten najmenší problém."

"O tomto nebudem diskutovať.. Má to byť náš domček. Počuješ? Náš. N Á Š, čiže aj tvoj aj môj. Nie len tvoj. Potom ma z neho vysťahuješ a čo budem môcť robiť? No nič.." zasmiala som sa.

"Nikdy by som ťa nevysťahoval. Ale tak.. ja zarábam podstatne viac.. Nemám problém zaplatiť ho."

"Ale ja s tým mám problém."

"A prečo? Bude to náš dom aj tak. Kľudne ho nechám napísať na teba a vyhodiť budeš môcť len ty mňa."

Zasmiala som sa, no nedala som sa. "Už som ti povedala ako to chcem. Ak to kúpiš sám, budeš si tam sám aj bývať, tak si vyber." otočila som sa znova k telke s úškrnom.

"Fajn, tak môžeš prispieť symbolickou librou, problém vyriešený." zasmial sa.

"Stále tam budeš bývať sááám."

"Laaau.. Nerob mi to také ťažké."

"Veď ti nič nerobím."

"Robíš, ja už chcem, aby sme mali domček."

"Tak si ešte chvíľu počkáš." zasmiala som sa.

"A čo dovtedy? Nechcem ťa nechať žiť v takomto maličkom byte s tromi detičkami."

"Neboj sa, peniaze ti dám ešte predtým ako sa narodia."

"Lau, ja nechcem žiadne tvoje peniaze. Chcem len, aby sme žili spolu ako rodina.“

"A ja nechcem zase tvoje peniaze. Čo s tým urobíme?" pozrela som sa na neho. "Proste to nechaj tak.. Chcem prispieť aj ja."

"Prispeješ. Láska, dovoľ mi to, prosím."

"Nie a už sa o tom nechcem baviť. Nechcem žiť s pocitom, že si neviem nič zaobstarať."

"Vieš si zaobstarať. Veď si sa presťahovala do Londýna, našla si prácu a kúpila byt, to je myslím viac, ako dosť. Teraz sa o teba však chcem postarať ja."

"Ale aj ja sa chcem starať o teba, o deti.. Na náš domček chcem prispieť."

"Prečo si tak strašne tvrdohlavá? Budeš sa o nás predsa starať."

"A prečo si ty taký tvrdohlavý?"

"Živiteľ rodiny je vždy chlap, tak láskavo nezosmiešňuj moje postavenie." zasmial sa.

"Ja ťa nezosmiešňujem." zasmiala som sa. "Len ma bude mrzieť, ak všetko budeš platiť len ty a ja sa budem popri tebe viezť. To by moje svedomie nezvládlo."

"Ber to tak, že mi to vrátiš tým, že budeš po zvyšok života pri mne. Dobrý kšeft, nie?" uškrnul sa.

"Ani nie.."

"Láska.. Prosím ťa."

"Láska aj ja ťa prosím."

"Ja neustúpim."

"Ani ja."

"Kriste, ty si strašná.." zasmial sa.

"Ty si strašný.." hodila som po ňom vankúš.

"Fajn, nechcem byť zlý, ale ustúpi múdrejší. Môžeš prispieť koľko chceš. Spokojná?" uškrnul sa.

"Veľmi spokojná." spokojne som sa usmiala.

On:

Zasmial som sa a objal som ju. V kútiku duše som však vedel, že som vyhral ja. Keď sa ona usmieva, je to aj moje malé víťazstvo.

Pobozkala ma a silno objala. "Ľúbim ťa. Najviac na svete."

"Aj ja teba láska. Aj našich maličkých, nezabudni im to pripomenúť."

"Počujú ťa." uškrnula sa.

"Vážne?" hneď som sa sklonil k jej brušku, položil naň líce a pohladkal jej ho. "Moji drobčekovia.."

"Naši.." usmiala sa.

"No veď tak som to myslel." zasmial som sa.

"Jasnéé." zasmiala sa.

"Vážne." zasmial som sa. "Budú to tie najkrajšie bábätká na svete."

"Samozrejme, ako inak."

"Neviem sa dočkať, kedy ich už konečne budeme mať." 

Ona:

A veru čas ubiehal veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a ubehlo 5 mesiacov. Začala som šetriť na dom, no nešlo to až tak podľa mojich predstáv, no aspoň niečo som našetrila. Síce nie polku ceny domu, ktorý Liam vybral. Počas tých 5 mesiacov sem mama prišla na návštevu nekonečne veľa krát. Veľmi mi pomáha. Bola tu najmä, keď Liam musel byť preč. Bruško už mám poriadne veľké, no zatiaľ to nie je až také hrozné a až na občasné bolesti chrbta, sa to dá zvládnuť. Dnes po práci ideme s Liamom spolu do nemocnice, aby sme sa dozvedeli, čo to bude. Keď som vyšla z butiku, Liamovo auto už stálo na kraji cesty. Rýchlo som nastúpila a obdarila ho krátkou pusou. "Môžeme ísť."