Viete, že toto je zatiaľ najdlhšia naša poviedka? :)

On:

Mesiace utekali rýchlo, takisto aj ďalšie koncertné šnúry a my s chalanmi sme konečne docielili svoje vytúžené veľno. Do narodenia našich bábätiek ostávajú už len necelé dva mesiace, domček máme už vlastne kúpený, no Laura sa zaťala, že mi ho bude splácať. Ne naozaj príliš tvrdohlavá.. V deň, keď sme mali spolu ísť na ďalšiu kontrolu som už pomaličky sťahoval nejaké naše veci do domu. Šiel som ju však zobrať do práce, zatiaľ sa mi ju nepodarilo presvedčiť, aby tam už nechodila, a šli sme spolu k doktorovi. Medzičasom nás už niekoľkokrát zastihli fotografi a dokonca sa ma na naše detičky pýtali aj v interview. Povedal som im pravdu, že som najšťastnejší na svete že mám Lauru aj ich..

Keď sme prišli k doktorovi, s úsmevom nás privítal a hneď začal Lauru vyšetrovať. Naše bábätká krásne rastú, nechceli sme vedieť, čo to bude, no nevydržali sme a tak sme povedali doktorovi, aby nám to dnes povedal. Ukázal na obrazovku. "Toto sú chlapci a toto menšie je dievčatko." usmial sa. Viem, že Laura bude sklamaná, že nie sú všetky dievčatká, no aj tak ich bude veľmi ľúbiť. 

Ona:

U doktora som zvedavo pozerala na obrazovku, aj keď som sa v tom veľmi nevyznala, videla som tam tri malé telíčka, no netrúfla by som si povedať, čo to je. No doktor to vedel. Budeme mať dvoch chlapčekov a jedno dievčatko. Na moment som sa zamračila na  Liama, no potom som sa šťastne usmiala. Hlavne nech sú zdravé, to je podstatné. Keď sme odtiaľ vyšli šťastne som sa zavesila do Liama. "Vedieš 2:1." zasmiala som sa.

 "Plánujeme niekedy vyrovnať skóre?" zasmial sa a šťastne ma pobozkal.

"To si píš, že hej." zasmiala som sa. "Fu, ale už iba po jednom, lebo tento balón nosiť nie je bohviečo." chytila som sa za brucho. Už to nie je bruško už je to brušisko.

"V tom ti rád pomôžem." zasmial sa a zdvihol ma na ruky ako svoju nevestičku. "To posilovanie sa naozaj vyplatilo." uškrnul sa.

"Bože.. Polož ma veď mám asi tonu." smiala som sa. Všetci sa na nás pozerali, no smiali sa tiež.

"Ani ma nenapadne. Takto si ťa odnesiem až k autu." uškrnul sa a vykročil so mnou vpred.

"To aby som hádzala nejaké pózy, lebo zajtra budeme na titulkách. Deti úsmev." zasmiala som sa.

Rozosmial sa a položil ma na zem až pri aute. "Chcem aby vedeli, že ťa ľúbim najviac na svete."

"Aj ja ťa ľúbim. A teraz aspoň môžem povedať, že ťa ľúbim viac, lebo ťa ľúbim za štyroch." zasmiala som sa a pobozkala som ho.

"Nemôžeš to povedať, lebo ja tých štyroch ľúbim." uškrnul sa. "Takže sa stále môžeme jedine ľúbiť rovnako."

"Ach.. Ticho a nasadaj." postrčila som ho k autu.

Poslúchol ma. "Láska? Kedy ťa budem môcť presťahovať do nového domčeka?" spýtal sa mauž cestou späť.

"Ale odtiaľ to budem mať ďalej do práce." zahryzla som si do pery.

"Do žiadnej práce nepôjdeš, už sme sa o tom bavili. Teraz budem celé dni s tebou, nemám už žiadne povinnosti minimálne najbližší rok."

"No tak to sa potom asi sťahujeme..." povedala som svojmu brušisku. Má pravdu, pracovať sa mi už aj tak nedá, už nevládzem stále behať.

"Budeme bývať pekne všetci spolu." usmial sa na mňa a chytil ma za ruku.

"Teším sa." usmiala som sa. 

On:

Hneď, ako sme prišli do jej bytu, začali sme baliť veci. Laura však nemala povolené nič nosiť, tek len sedela na gauči a pozerala rozprávky, ako som jej kázal. Ja som zatiaľ balil jej veci do škatúľ a postupne ich nosil do auta. 

Ona:

Doma som povinne pozerala rozprávky, kým Liam balil veci. Nedovolil mi pomôcť. Tak som sa napchávala a pozerala som telku a to, že mu nemôžem pomáhať som mu vracala dirigovaním. "Nie že mi niečo rozbiješ." uškrnula som sa.

"Nemám čo rozbiť, vázy tu nemáš." zasmial sa. Práve končil s balením oblečenia. "Čo ešte berieme?"

"Telku, ale ešte dopozeráme rozprávku." zasmiala som sa.

"Telku tam už máme." zasmial sa, prešiel ku mne a sadol si vedľa na gauč.

Zamračila som sa na neho. "A čo s touto?"

"Tak ju vezmeme a dáme do kuchyne."

"Alebo ju predám a peniaze ti dám." usmiala som sa nad svojím dobrým nápadom.

"Tak to nech ťa ani nenapadne. Nič sa predávať nebude."

"Tak si ju dáme do kuchyne."

"Tak sa mi to páči." zasmial sa. "No poď, ideme."

"Už aj?" smutne som sa poobzerala po byte. Bol úplne vybielený. Všetky moje veci už boli v škatuliach.

"Áno zlatko. Čaká ťa nový život. So mnou a s maličkými." usmial sa na mňa a pomohol mi vstať.

S pomocou som sa postavila a samozrejme som sa rozplakala. Spolu so zvýšeným apetítom mám aj zvýšenú produkciu slzných kanálikov. Plačem takmer pri všetkom.

"Láska.. Prečo tie slzičky?" objal ma a pobozkal na líčko. Aj keď ani to objímanie už nie je také ľahké, ako bývalo.

"Si vtipný, keď sa snažíš objať balón." povedala som smutne.

"Miláčik.. Mali by sme ísť čo najskôr."

"Tak poďme.." 

On:

Vzal som ju za ruku a spoločne sme šli dolu k autu. Rozlúčili sme sa so starým domovom a šli sme spolu do toho nového.

"Bude mi chýbať.." utrela si slzy, keď sme sedeli v aute. "Ale teším sa na nový spoločný domov." pousmiala sa.

"Bude nám tam skvelo, uvidíš." usmial som sa na ňu a stisol som jej dlaň.

"Ja viem, pretože tam budem s tebou."

"A našimi maličkými." podotkol som. V našom novom domčeku sme boli o pár minút, začal som nosiť krabice dovnútra. Vnútro už bolo slastne takmer úplne zariadené, chýbalo len pár detailov.