Je nám ľúto, že pridávame len tak raz za dva dni, no poviedka už bude končiť a.. my nechceme koniec :( Preto sa to snažíme čo najviac oddiaĺiť..

Ona:

Zostala som teda s ním takmer celý deň. Keď už bol unavený, rozlúčili sme sa a nechala som ho spať. Louis ma zaviezol domov a ja som taktiež unavene padla do postele. Bála som sa byť sama doma, keby sa to náhodou začne. Druhý deň som išla do nemocnice aj kvôli sebe, na kontrolu. Doktor sa netváril až tak nadšene. "Budeme si vás tu musieť nechať. Asi budeme musieť vyvolať pôrod, pretože dievčatko potrebuje našu pomoc. Zdá sa, že chlapci sa veľmi rozťahujú.." snažil sa hovoriť s nadhľadom, no ja som takmer umrela od strachu. "Ale bude v poriadku, však?" Doktor prikývol a sestričke prikázal, aby ma odviedla na izbu. "Nebojte sa. Všetko dobre dopadne. Chceme malej iba pomôcť. " upokojovala ma sestrička cestou, keď videla moju bledú tvár. "Kedy budem musieť rodiť?" ďalšia vec, ktorej som sa bála. "Pravdepodobne porodíte cisárskym rezom. Príde vás skontrolovať primár a rozhodne, kedy vás budú operovať." usmiala sa na mňa. Ja som však náladu na úsmev veľmi nemala. Liam je po operácií, mňa tiež čaká operačka..Nemala som z toho dobrý pocit. Zavolala som Louisovi. Počas týchto dní som sa s ním, ale aj s ostatnými chalanmi lepšie spoznala a skamarátila. Keď zdvihol, slušne som sa spýtala: "Prosím ťa mohol by si ísť ku mne  a vziať tašku, ktorú mám nachystanú v izbe? Nechali si ma tu.. Asi ma dnes budú operovať." nechcela som, no znova som sa rozplakala. Bála som sa.

On:

Laura a chalani so mnou strávili celý deň. Ďalší deň som však bol sám. Vzal som si teda telefón a pozrel si svoj profil. Bolo tam veľa želaní zdravia, čomu som sa potešil a odpísal, že všetkým ďakujem. Poobede za mnou prišli chalani. Neboli pri mne dlho, keď Louisovi zazvonil mobil. Laura. Povedala mu, aby jej šiel k nám domov po veci, že ostáva v nemocnici. Ani na sekundu som nezaváhal, už som sa aj zviechal z postele, aj keď sa ma ostatní pokúšali zastaviť. Musím byť pri nej. A navyše mi vôbec nie je zle. Louis vzal teda so sebou aj ostatných a šli k nám po veci, ja som sa na chodbe sestričky spýtal, kde by mohla ležať. Ochotná žena, šla mi to na recepciu zistiť a keď sa vrátila, povedala mi číslo izby. Hneď som sa za ňou vybral. Pomaly som otvoril dvere. Ležala na posteli a hladkala si bruško. "Miláčik.. je to veľmi zlé?" pozrel som na ňu a pristúpil k nej. 

Ona:

Skoro som  odpadla, keď mi do izby vošiel Liam. "Čo tu robíš, ty blázonko? To ti dovolili behať?" posadila som sa a Liam si sadol na kraj postele. Jemne som ho objala. "Možno ma dnes budú operovať. Chlapci vraj malej zaberajú príliš veľa miesta.." znovu som plakala. Ak to takto dnes pôjde ďalej budem dehydrovaná.

"Nedovolili. Vlastne ani nevedia, že som preč z izby." pousmial sa a objal ma. "Takže dnes alebo zajtra už budú naše detičky na svete.. Budem stále pri tebe, mne už aj tak nič nie je."

"Áno..Ale bojím sa. Neprežijem ak sa niektorému z nich niečo stane. Ešte mám predsa mesiac čas.." Do izby vošiel primár, ktorý ma mal vyšetriť a zaveliť, či ma budú operovať dnes alebo ešte nie.

"Neboj sa, budú v poriadku." pobozkal ma. "Čo tu robíte?" pozrel sa doktor spomedzi dverí a keď videl, že Liam má na sebe pyžamo, nadvihol obočie. "Nemali by ste byť na izbe? Pacientka teraz potrebuje pokoj.." povedal a prešiel k posteli. Liam sa zatiaľ postavil. "Môžeme?" pozrel na mňa.

"Mhm.." prikývla som a pozrela som na  Liama. "Naznačila som mu, nech radšej ide."

Ešte raz ma jemne pobozkal, stisol mi ruku a pomaly zase šiel do svojej izby. Hlavne, aby boli všetci štyria v poriadku, pomyslel si..

Po tom ako primár povedal, že operácia je nutná sa všetko dialo strašne rýchlo. Nachystali ma a zaviezli na operačnú sálu. Liama som už nevidela. Bola som vystrašená na smrť, keď som tam ležala a videla všetkých tých ľudí okolo mňa ako sa chystajú. Potom mi sestrička priložila k ústam masku a bolo to. Zobudila som sa až na izbe, s bolesťou brucha a so stŕpnutými končatinami. V ruke som mala veľkú ihlu, ktorou som bola napojená na infúziu. Vonku bola tma, no na gauči som rozpoznala nejakú siluetu. "Liam?" šepla som. Uhádla som správne. Zase im ušiel z izby. V tom momente som však v prvom rade chcela vedieť, ako sa majú drobci. Vedela som, že už sú na svete, pretože v brušku som ich už rozhodne nemala, no bála som sa, či sú všetci v poriadku.