Tým, že ste sali 10 komentov v priebehu hodiny ste ma dostali do kolien.. tak teda, tu je siedma časť :)

Ona:  

Matiku síce rada veľmi nemám, ale keď dostanem nejaký príklad, vypočítam ho. Nemám ju rada, pretože som kvôli svojmu nadaniu mala predtým problémy. Mali ma za bifľošku, ktorá doma nič iné nerobí len počíta. Pritom som sa do nej doma ani nepozrela. Znenávideli mi ju a naschvál som písomky písala zle. Tu sme najskôr opakovali a potom začali preberať nové učivo. Mne ťažké veľmi neprišlo, no Liam s ním mal trochu problémy. "Ak mi budeš dobre platiť.." odpovedala som mu ticho s úškrnom.

"Kľudne si povedz cenu, ak ma ju dokážeš naučiť, dám ti hocičo." uškrnul sa.

"Byť tebou, tak také niečo nehovorím." zasmiala som sa.

"Mám sa teraz báť?" pozrel na mňa.

"Srandujem." pokrútila som hlavou s úškrnom.

"Ale ja to doučovanie myslím vážne. Možno.. ak by si niekedy mala čas?" pozrel na mňa s úsmevom.

"Dobre.." usmiala som sa.

On:

Do líc sa mi nalialo trochu rumenca. Nikdy som si vlastne s nijakým dievčaťom nedohodol schôdzku..

Ona:  

Dnešný deň bol normálny a tým bol pre mňa super. Normálny deň som v škole už dávno nemala. Poobede sme sa teda s Liamom dohodli, že sa stretneme a budeme učiť matiku. Liam bol v škole dlhšie ako ja, mal ešte telesnú a tak sme sa mali stretnúť v parku, cez ktorú má on cestu domov. Mala som ho čakať o pol tretej, no bolo už trištvrte a jeho nikde. Čísla sme si ešte nevymenili, takže som mu zavolať nemohla. Sadla som si teda na lavičku. Do tretej počkám, možno im tréner dal niečo navyše, a ak nepríde, pôjdem domov. Najviac som sa však bála toho, že si zo mňa vystrelil...Veď ja mu to vytmavím ak nepríde.

On:  

Deň v škole ubehol rýchlo, čo bolo poriadne nezvyčajné. Po šiestej hodine sa Laura vybrala domov, ja som mal ešte telesnú, no dohodli sme sa, že na mňa počká v parku a pôjdeme sa k nám učiť. Z tejto matiky som naozaj jeleň. Telesná nebola ničím výnimočná. Znovu som nedostal žiadnu prihrávku, len som postával na kraji ihriska. Rýchlo som sa prezliekol, no pred školou ma zastavili chalani z našej triedy a uťahovali si zo mňa. Vedel som, že deň nemôže byť úplne v pohode.. nejako sa mi však podarilo im ubziknúť a vďaka mojim každodenným ranným behom a dobrej kondičke som prebehol až do parku. Už z diaľky som videl Lauru sedieť na lavičke. Dobehol som teda k nej a usmial som sa na ňu. "Prepáč, že meškám, menšie komplikácie.. Už môžeme ísť."

Ona:  

Keď som ho konečne zbadala utekať cez park, vstala som z lavičky. "Menšie kompikácie?" nadvihla som obočie. "Nevedel si spraviť kotrmelec a tréner ťa nenechal odísť kým si sa to nenaučil?" uškrnula som sa.

"Skôr spoluhráči ma trochu prehnali.." zasmial sa.

"Ako to myslíš?" pozrela som na neho.

"Na tom nezáleží.. ideme?"

"Ako myslíš...Dobre." 

On:  

Prvý krát som v niečej spoločnosti prišiel domov zo školy. A o to väčší šok bol, že s dievčaťom. Mama bola v kuchyni, práve chystala neskorý obed a keď začula buchnutie dverí, vedela, že som to ja. Zavolala na mňa, aby som sa šiel najesť a ja som sa usmial na Lauru. "Hladná?"

Ona:  

Bolo mi to trošku blbé ísť k nim domov, ale čo iné my zostávalo. Dúfam, že to doma vysvetlil. Ešte sme sa len vyzúvali, keď na neho mama zavolala, aby sa išiel najesť. Ja som doma nejedla, mama nebola ešte doma a ani som nebola hladná. "Nie, vďaka." odpovedala som rýchlo a upratala som svoje už dosť ošúchané tenisky nabok.