On:  

"Ale poď, niečo si dáš. Čo by som to inak bol za hostiteľa.." uškrnul som sa a spolu sme šli do kuchyne. Keď ju mama zbadala medzi dverami, skoro jej oči z jamiek vypadli. "Mami, toto je spolužiačka Laura. Prišla ma naučiť matiku." rýchlo som ju oboznámil so situáciou. Chvíľu bola vykoľajená, no potom sa na ňu usmiala. "Sadnite si za stôl, hneď vám obom donesiem obed."

Ona:  

Nestihla som ani odporovať už ma aj ťahal do kuchyne. Jeho mama sa tvárila veľmi prekvapene, keď ma videla. Určite som jej nebola veľmi sympatická. Pri výzore jej syna musí byť zvyknutá na lepšie vyzerajúce dievčatá. Nechcela som byť neslušná a tak som si predsa len sadla spolu s Liamom za stôl. Jeho mama nám naložila poriadnu porciu hranoliek s vyprážanou rybou. Viem, že je to neslušné, no skoro ma naplo. Samozrejme som to nedala najavo. Aj keď ma z liečenia pustili, s jedlom som stále neni najlepšia kamarátka. Nasilu som z toho niečo zjedla, no ako keby to neubúdalo. Liam už ma skoro dojedené. Doslova som cítila ako sa mi rozširuje žalúdok. No nič.. radšej to slušne vrátim ako vyvrátim. "Naozaj som nebola hladná." šepla som Liamovi s ospravedlňujúcim výrazom.

On:  

Keď pred nás mama položila taniere, s chuťou som sa pustil do svojej porcie. Laura ma však po chvíli drgla a ospravedlňujúco na mňa pozrela. "V pohode, nemusíš jesť, keď ti nechutí." usmial som sa na ňu a vzal som môj prázdny a jej takmer úplne plný tanier. Položil som ich na linku a otočil som sa k nej. "Nie si ani smädná?"

"Je to dobré, len nevládzem." chytila sa za brucho. "Aj hej." usmiala sa. "Stačí mi voda."

Prikývol som, no vzal som do rúk dva poháre a minerálku. "Môžeme ísť hore." kývol som na ňu a počkal som na ňu. Spolu sme vyšli hore schodmi do mojej malej a pomerne dosť rozhádzanej izby. Zahryzol som si do pery. "Prepáč. Nečakal som, že niekto príde, inak by som upratal." ospravedlňujúco som na ňu pozrel, rýchlo som položil na stôl svoj náklad a upratal aspoň veci z postele. Našťastie sa tam nijaké ponožky ani boxerky nepovaľovali..

"Mal by si vidieť oju izbu. Ešte stále sú všade samé krabice a oblečenie mám po celej izbe." zasmiala sa.

"Kedy ste sa vlastne prisťahovali?" pozrel som na ňu.

"Pred štyrmi dňami."

"Aj som sa divil, že som ťa v meste nikdy predtým nezazrel.." zasmial som sa. "A odkiaľ ste?"

"Z Brightonu." odpovedala rýchlo.

Zamračil som sa. "To je kde?" 

Ona:

"Ehm..V Anglicku." zasmiala som sa. Nerada som mu klamala, ale nikomu nemôžem povedať odkiaľ som. Spalding je minulosť. 

On:  

"Ako inak." zasmial som sa. "Bože.. posaď sa, prosím." ukázal som na stoličku za písacím stolom, ktorá akoby náhodou nebola zahádzaná vecami. Ja som si sadol na posteľ. "A prečo ste prišli práve sem? Nechcem vyzvedať.. ale zaujíma ma to. 

Ona:  

Sadla som si na stoličku. Nechce vyzvedať, ale vyzvedá. Mozog mi začal pracovať na plné obrátky. "Kvôli mame. Našla si tu prácu." lebo čašníčkou nemôže byť v žiadnom inom meste, ale nevadí. Odpoveď na túto otázku som si nestihla premyslieť.

On:  

"Aha." povedal som a stíchol som. Vytušil som, že sa na túto tému asi nechce baviť.. "Tak, ideme sa učiť?"

"Asi by sme mali." uškrnula sa.

"Tak by sme mali začať." zasmial som sa a vytiahol som z tašky zošit.

Ona: 

Začali sme teda s matikou. Zo dve hodiny sme počítali. Liam síce na začiatku nechápe ale postupne sa to celkom rýchlo naučí. Cvičili sme učivo, ktoré sme dnes v škole prebrali a ku koncu ho už vedel. "Môžeš sa prihlásiť a máš jednotku." pochválila som ho s úsmevom.