Christy:

"Nepošle.." šepla som s úsmevom a spokojne som zatvorila oči. Srdiečko mi len tak podskočilo.

"Takže môžem ešte jeden?" pozrel na mňa.

Znovu som otvorila oči." No neviem, neviem.." uškrnula som sa. 

"Tak radšej nebudem pokúšať.." zasmial sa. 

"Ale asi už bude spať, takže.." uškrnula som sa.

"Takže?" nadvihol obočie. 

"Takže?!" nadvihla som ho tiež. 

Ruku mi položil na líce, jemne ma pritiahol k sebe a pobozkal ma. Ale na pery.. Bolo to nádherné, najkrajšie, úžasné.. Nemyslela som si, že ma tak poblázni ale už som jasná.

"Dobrú noc." zašepkal po pár sekundách a vrátil sa späť, do svojej pôvodnej polohy, zabalený v deke, ešte stále mokrý.. 

Dostal sa mi aj do snov. Bol to však krásny sen..Ale len sen..Ráno, keď som sa zobudila, vonku svietilo slnko, zo stromov ešte kvapkali dažďové kvapky a po zemi boli kaluže. Mňa bolela hlava, bolo mi zima a slzili mi oči. To značí len jediné..Včera som musela prechladnúť. Zayn ešte spal a vyzeral strašne zlato, až mi ho bolo ľúto zobudiť no bolo už 10 hodín. Jemne som ho poťapkala po ruke. "Vstávaj.."

Zayn:

Počúvať jej pokojný, pravidelný dych pomohlo zaspať aj mne. Viem, že som sa v noci celý čas prehadzoval, lebo som ju mal stále pred očami. Ráno ma zobudil dotyk jej ruky, hneď som mal otvorené oči. Vonku už bolo slnko pomerne vysoko, to značí, že sme spali poriadne dlho.. "Už som hore. Koľko je hodín?" spýtal som sa pre istotu. Som mŕtvy, zase meškám..

"O 8 minút.." kýchla. "10 hodín."

Zamračil som sa. "Čo ti je? Nevrav mi, že si ešte aj chorá.." pozrel som sa na ňu. Aj hlas mala nejaký iný. 

"Asi som trochu prechladla. To nič nie je." povedala a usmiala sa. "Ideme?"

"Stavím sa, že to pochytím aj ja. Skvelé." zasmial som sa. Prešli sme naspäť na predné sedadlá a vyrazili späť cestou do mesta. 

"Dúfam, že nie.." oprela sa o sedačku. Ešte sme neboli v meste, tak nachvíľu zatvorila oči.

Všimol som si, že ešte oddychuje. Usmial som sa a chytil som ju za ruku. "Ideme k doktorovi?" uškrnul som sa.

"Nesranduj!" uškrnula sa. "Už ma tam budú poznať.." 

"Podľa mňa ťa už poznajú." zasmial som sa.

"Som to ja ale zúfalec.."

"Ale nie si.." stisol som jej ruku. "Tak, kam ťa zatiaľ ubytujem? Na tú strechu nepôjdeš.."

"Mne sa tam páči." Uškrnula sa. 

"Ale pozri sa na seba. Veď tam ochorieš ešte viac." povedal som. 

"Ber to tak, že nemám strechu nad hlavou ale pod zadkom." 

Začal som sa smiať. "Žiadne také."

"Čo iné?" pozrela na mňa. 

"Hmm.. zatiaľ ti nájdeme nejaký hotel, ak chceš."

"Nájdeme?? Povedzme si to rovno.. Budeš mať so mnou iba starosti a myslím, že tých už máš aj tak dosť."

"Mne to nevadí. A nie sú to nijaké starosti.." 

"Ja neviem.." sklonila hlavu. "Ale domov sa už nechcem vrátiť."

"Tak to zatiaľ spravíme takto, dobre?" usmial som sa na ňu.

"Všetko ti vrátim. Sľubujem." pozrela na mňa. "Ale ak by si s tým mal nejaké problémy tak povedz."

"Ako myslíš." usmial som sa na ňu. "Poď, pohľadáme ti nejaké ubytovanie." zasmial som sa. 

"Dobre.." chcela asi ešte niečo povedať, no znova sa jej kýchlo. "Moja jediná požiadavka je teplo a posteľ."

"Vykonám." zasmial som sa. Chvíľku sme sa vozili po meste, potom sme našli menší hotel a zajednali v ňom izbu. Všetko som zaplatil a šiel som s ňou na chvíľku hore. Izba nebola veľmi veľká, ale pekná a útulná, s kúpeľňou a malou kuchynkou. "Bude ti to vyhovovať?" spýtal som sa jej.Ledva sa držala na nohách, tak som ju chytil a držal okolo pása.

"Žartuješ? Je skvelá." usmiala sa a položila si tašky na zem. 

"Som rád. Ak chceš, tak za tebou neskôr prídem, len si teraz musím ísť splniť povinnosti."

"Jasné..bež. A veľmi ti ďakujem. Nájdem si nejakú prácu a splatím ti to." povedala a pošúchala si čelo. Mala poriadnu zimnicu, nevedela sa dočkať, kedy si ľahne do postele.