Christy:

"Alebo skôr kvôli tvojmu podpisu.."

"Alebo fotke. To je jedno, môžem za tvoje zranenie. Nastúp." otvoril mi dvere do auta. Pozrela som sa na to.. auto. Ak to vlastne môžem nazvať tak obyčajne. "To môžeš odtiaľto odísť? Nezožerú ťa potom za živa? Niektoré z nich mali pekne ostré zuby."

Zasmial sa. "Budem si to musieť nejako vyžehliť, ale to asi teba nezaujíma. Zvládnem to, neboj sa." 

"Nebojím sa..." povedala som a nastúpila som. "Stačí keď ma tam odvezieš, nie že sa tam na teba vrhnú nejaké..sestričky a zlomím si aj druhú."

"Posnažím sa nebyť nápadný." uškrnul sa a nasadil si slnečné okuliare. Potom nastúpil z opačnej strany do auta a vyrazili sme do najbližšej nemocnice. Celú cestu som bola ticho. Nad ničím som nerozmýšľala skôr som sa snažila potlačiť tie sprosté slzy. Najradšej by som si schuti zakričala. Keby sa aspoň netváril ako najväčší macher, určite bude čakať, že sa mu budem za tento hrdinský čin klaňať a že ho budem pred všetkými ospevovať.. Najradšej by som ho kopla neznášam tieto svine namyslené.. Pred nemocnicou odparkoval auto, otvoril mi dvere, aby som mohla vystúpiť a šiel so mnou dnu. "Čo si tam vlastne robila, ak si neprišla na autogramiádu?" vyslovil otázku, ktorou sa zapodieval už pár minút, kým mi doktor ošetroval ruku.

"Chcela som na vás spáchať atentát." povedala som, keď sme prechádzali cez dvere. Sklonila som hlavu a dúfala, že tam nevybehnú dáky fotografi alebo čo to by mi tak chýbalo.. Premeral si ma očami. "Nie, na to nevyzeráš." zasmial sa.

"To by som bola debil, keby som sa prezradila tým ako vyzerám." kyslo som sa usmiala. "Mala som si dať na hlavu turban a prilepiť si bradu?"

"To by vyzeralo dôveryhodne. Ale aj ja chodím v utajení takto, takže viem, o čom hovoríš." zasmial sa

"Bolo mi to jasné.." povedala som no do smiechu mi nebolo.

"Ako sa voláš?" pozrel na mňa.

"Christy.." povedala som. Práve sme vošli do plnej čakárne na pohotovosti. To snáď nie. Otočila som sa a zostala som stáť na bočnej chodbe, kde nikto nebol.

"Ja som Zayn." usmial sa na, lebo vedel, že jeho meno nepoznám. Ešte to aby, teplošov nepočúvam. Aj keď tento.. Na chodbe zastavil pri mne. "Vybavím ti prednostné ošetrenie. Moment." povedal a podišiel k sestričke, ktorá práve zbierala zdravotné kartičky. Chytila som sa za hlavu a radšej som sa otočila. Vždy na to nadávam, keď ide niekto prednostne a teraz to mám robiť ja?? Musel im asi peknú sumu sľúbiť, lebo hneď ma zobrali dnu. No išiel aj on!! Mám panický strach z injekcií a navyše ten doktor mi kázal vyzliecť si tričko, aby mi mohol dať na ruku sadru, keďže bola naozaj zlomená. Sedela som tam pred tým hňupom iba v podprsenke a z dákou handrou na ruke kým robili sadru a on na mňa stále čumel. Mala som čo robiť, aby som odtiaľ neodišla.

Zayn:

Nepopieram, že som sa na ňu nepozeral, keď ju doktor usadil a nakázal jej dať si dole tričko. Postavu má peknú, ale našťastie som sa spamätal a odvrátil zrak, no ona si to už asi stihla všimnúť. Čakal som na ňu, kým jej spravia sadru, aj keď jej ju nasadzovali.

"Ako dlho to budem musieť mať?" spýtala sa hneď ako jej ju dali.

"Kým sa to nezahojí. Minimálne 5 týždňov. Povedal lekár a začal niečo vypisovať. "Príďte počas tej doby na kontrolu a potom budete chodiť na rehabilitácie." povedal a dopísal. Ja som prešiel k nemu a dal mu pomerne tučnú sumu do ruky. Títo doktori sú chrapúni, ale vedia pomôcť.. Christy si obliekla tričko za pomoci sestričky, poďakovala sa doktorovi a spolu sme odišli. Podržal som jej dvere a kráčali sme bok po boku k autu.

"5 týždňov!" zhrozene zopakovala, keď sme boli vonku. "Ako mám s týmto fungovať?!" pravú ruku mala v sadre ale aj v šatke, zavesenej na krku.  

"Chvíľku do školy asi zavítať nemusíš." uškrnul som sa a podal som jej papiere, ktoré mi do rúk dal doktor. Nejaké potvrdenia, výpisy a na vrchu trónila ospravedlnenka do školy. 

"No super.." vzala si všetky tie papiere a natlačila ich do tašky.

"Takže koľko?" pozrela na mňa. 

"Koľko si mu zaplatil?"

Mykol som plecom. "To je jedno. Nemusí ťa to trápiť."

"Netrápi ma to, ale vrátiť ti to vrátim, takže koľko?" 

"Vravím ti, že je to jedno. Nemusíš mi nič vracať, dlžil som ti to."

"Nedám ti pokoj, kým mi nepovieš, koľko ti dlžím."

"Toľko, že so mnou niekam pôjdeš." pozrel som sa na ňu s úškrnom.