Christy:

"Ani veľmi nie. Ale mal by som si na to zvykať.." zasmial sa. 

"Ešte si si nezvykol?" pozrela som na neho. Pomyslela som si aký pekný.. To znamená, že som vážne mimo.

"Nekričia po mne každý deň za to, že som niekam zmizol s dievčaťom.." zasmial sa. 

"Aha.. No, tak si mal zostať tam.." 

"To je v pohode, vynahradil som si to. Stálo mi to za to." usmial sa.

Musela som sa usmiať aj ja, no rýchlo som odvrátila pohľad, lebo ma v očiach začali štípať slzy. "Najradšej by som si tú sadru dala dole.." zmenila som tému. 

"Svrbí?" spýtal sa s úškrnom. 

"Ale strašne!"

"Donesiem ti ihlice, aby si sa mohla škrabkať." zasmial sa. 

"Načo sú ti ihlice?" pozrela som na neho.  

"Niekde ti ich zoženiem. Dobre sa s nimi škrabká pod sadrou." 

"Mal si niečo zlomené?"

"Ruku, ako malý. Neznesiteľné.."

"Ja som mala zlomenú, ale túto druhú. No táto ako keby viacej svrbela."

Zasmial sa. "O pár dní ti to dajú dole.. to vydržíš."

"Dúfam.." 

"Inak, nebudeš niečo potrebovať? Trochu ma to trápi.." 

"Nie, som v pohode." pousmiala som sa.

"Naozaj? Ak, tak povedz.." 

"Stačí... ak ma sem prídeš raz za čas pozrieť." povedala som ticho. 

Pozrel sa na mňa. "To vážne?"

"Aj s Obamom samozrejme.." 

"Jedného mám doma, dovediem ti aj toho?" zasmial sa. 

Už som to nezvládla.. nemohla som sa ďalej pretvarovať, že je všetko v poriadku. Pozrela som sa na neho s úsmevom, no po lícach mi začali stekať slzy. Okamžite sa prestal usmievať pri pohľade na mňa.. Objal ma, bez slova. "Nič nie je v poriadku, však?" zašepkal. 

"Nič.." šepla som a plecia sa mi natriasali od plaču.

Zaťala som zuby, keď ma objal okolo pásu. Rana na boku zaštípala.. Do rána sa mi zapálila, ako by toho nebolo dosť. Pocítil, že som sa mykla, keď ma objal. Trochu povolil objatie, ale vzal ma do náručia tak, aby som sa nemohla odtiahnuť. A ani som nechcela.. "Povedz mi o tom.. vyrozprávaj sa." povedal. 

"Určite máš iné problémy.. Nemôžem ťa mojimi zaťažovať."

"Nezaťažuješ. Noták, nedrž to v sebe.." hladkal ma po chrbte.

"Spala som tu.. Kradla som.. Mám pokračovať?" Na sekundu ho zamrazilo, ale potom prikývol.. Pokrútila som hlavou. "Nemám rodinu, iba..nevlastného otca. Včera som ušla z domu, lebo ..Lebo keď si vypije je agresívny. " povedala som a utrela som si zmáčané líca. "Všetko prepil, nič mi nezostalo aj byt nám chcú zobrať, v škole ma neznášajú, sama seba neznášam, neznášam svoj život a už neznášam všetko neznášať!" 

Chvíľu nehovoril nič, no potom sa tichým hlasom ozval.. "Neexistuje nič na svete, čo máš rada? Seba predsa musíš mať, si krásne dievča. Na ostatných sa vykašli, nevidia, čo majú pred sebou. Viem, že nie si taká, na akú sa hráš.." 

"Ani ja sama neviem aká som.."

"Na to prídeš, len to musíš chcieť. Nevieš, že si krásna a práve to ťa robí prekrásnou.. Nemôžeš len sedieť a prizerať sa na to, ako sa ťa ostatní snažia zničiť.. Viem to z vlastnej skúsenosti."

"Už ma zničili.." zavzlykala som, na pri jeho slovách moje srdce zalial pocit tepla.

Nezničili.. Iba si myslíš, že áno. Nie je nijaká vec, čo ťa bavila? Čo by si mala rada?"

Pokrútila som hlavou a znovu som sa rozplakala. Hanbila som sa sama za seba. "Radšej choď.. Máš svoj život.."

"A teba tu mám nechať takto? Nie, ešte si niečo urobíš.. Pomôžem ti, ak chceš.." 

"Nechcem."

"Prečo nie? Nebuď stále taká hrdá. Hrdosťou sa nikam nedostaneš.."

"Na to isté miesto, kam by som sa dostala, keby mi musel stále niekto pomáhať." 

"Iba na začiatok. Chcem ti pomôcť.." 

Vyhrnula som si na boku tričko. Rana ma štípala celú noc, no teraz ešte viac. "Asi to mám zapálené, mohol by si mi na to niečo priniesť?" 

Vyvalil na ňu oči. "Okamžite poď so mnou, to treba zašiť.."