Christy:

 "Zašiť??" zhrozene som sa na neho pozrela a rýchlo som si zhrnula tričko. "To nie!“

"Ale áno. Toto sa samo od seba len tak nezahojí.." 

"Mám také aj na pleci.." priznala som sa.

"Poď, ideme.." vstal a podal mi ruku.

Vzala som si veci a v tichosti som išla za ním. Ako také húsatko. "Mám strach z ihiel.." povedala som ticho, keď zaparkoval pred nemocnicou a chcel vystúpiť, no ja som sa ani nepohla. 

"Poviem im, aby ti to umŕtvili. Nebudeš nič cítiť.. Ale keď to necháš takto, nevylieči sa to. Poď prosím ťa.." obišiel  auto a otvoril mi dvere.

Vystúpila som a išla som s ním dnu. Zašili mi to a zalepili. Teraz som ako ozajstný mrzák samý obväz a leukoplasty. Na vécku som si oprala tričko, ktoré som si včera zakrvavila a vyšla som na chodbu, kde ma čakal Zayn.  "Môžeme.." povedala som a vyšli sme z nemocnice. "Ďakujem ti." otočila som sa k nemu. "Som rada, že som ťa stretla, veľmi si mi pomohol aj keď si nemusel. Vážim som to naozaj, ale.. musím si problémy vyriešiť sama."

Zayn:

Bol som pri nej, keď jej to zašívali.. Je naozaj originálne, spoznať niekoho takýmto spôsobom.. Čakal som na ňu aj keď bola na vécku. Spolu sme znova nasadli do auta. "To nestojí za reč.. Ale naozaj ti chcem ešte pomôcť, ak sa dá. Kde teraz budeš bývať?"

"Na streche. Je tam lacné nájomné." uškrnula sa.

"Myslím to vážne.. Ak chceš, tak ti zoženiem nejaký malý byt, možno aj prácu.. Mám nejaké kontakty."

Prevrátila očami. "Práve toto nechcem.. Nedokázala by som tak žiť, to radšej budem na tej streche. Už to pochop."

"Môžeš mi to neskôr splatiť." navrhol som jej.

"Premyslím si to.." povedala nakoniec.

Bol som rád, že som dosiahol aspoň toto. "Nie si hladná?" spýtal som sa, keď sme vyrážali.

"Nie." oprela sa o sedačku. "Nabudúce ma môžu rovno celú obaliť ako múmiu. To by sa mi hodilo."

"Aspoň by si si už nič neurobila." uškrnul som sa. 

"Tiež pravda.." pousmiala sa. 

Usmiala sa. Ale nie tým úškľabkom, ako predtým, toto bol skutočný úsmev! Bod pre mňa, podarilo sa mi to. "Počkaj chvíľku tu." povedal som, zastavil som pred Starbucksom a vošiel dnu. Ak ma aj niekto spoznal, nevenoval som mu pozornosť, kúpil som len dve veľké latté a zopár šišiek. So svojím nákupom som sa vrátil do auta. "Poslúž si." usmial som sa na ňu. 

"Ty si nedáš povedať.. ďakujem." povedala, no ponúkla sa. "Všetko mi to zapisuj na účet." 

"Toto sa nepočíta, aj ja som to potreboval." zasmial som sa a ukradol som jej jednu šišku.

"Aha." zasmiala sa a kúsok mi z nej odlomila.

"Hééj, máš tam svoje." zasmial som sa.

"Zachraňujem ti postavu, toľko sladkého si nemôže taká osobnosť ako ty dovoliť." uškrnula sa a zahryzla do obrovskej šišky posypanej cukrom. 

Osobnosť ako ja? No tak prepáč.. Ale aj ja som hladný." zasmial som sa a ukradol som jej ešte jednu, poslednú. 

"Prepáčené." zasmiala sa. Ešte stále si asi nezvykla robiť všetko ľavou rukou, takže bola celá od cukru.

"Som rád." povedal som a vzápätí som sa začal strašne smiať, keď som sa na ňu pozrel. "Ty teda vyzeráš.." 

"No vyskúšaj jesť ľavou rukou a potom sa ozývaj." zasmiala sa.  

"Mám ťa nakŕmiť?" uškrnul som sa.

"Retardovaná zase nie som." prevrátila očami a oprášila sa. Na čiernych nohaviciach jej aj tak zostali biele fľaky a na čiernej mikine tiež..

"No neviem.." zasmial som sa. "Len sa pozri, ako vyzeráš.." uškrnul som sa.  

"Ako bezďáčka, no a čo. Nechceš byť s takou na titulke?" zasmiala sa. 

"A ty so mnou chceš byť?" zasmial som sa.  

"Nie!! Ešte to by mi chýbalo.."

"Bola by si slávna." zasmial som sa. "Ale keď nechceš.." 

"Vďaka nemám záujem byť slávnou bezďáčkou." 

"Povedal som ti, že ti môžem pomôcť.."

"Stať sa slávnou bezďáčkou?" zasmiala sa. "Za to by ťa Obama mohol vybaviť aj Nobelovu cenu." 

"Už som radšej ticho, lebo všetko čo poviem obrátiš proti mne." zasmial som sa. 

"Veď také je predsa pravidlo..Všetko čo poviete môže byť obrátené proti vám." uškrnula sa.